PÁTER DAMIÁN
101
Blahoslavený páter Damián De Veuster, misionár SS CC
Jozef De Veuster sa narodil v malej dedinke Tremelo-Ninde 3. januára 1840 v sedliackej rodine ako siedme dieťa z ôsmich.
Namiesto toho, aby prevzal rodičovské gazdovstvo, nasledoval svojho staršieho brata Augusta a v r. 1859 vstúpil do noviciátu rehoľnej spoločnosti Misionárov Najsvätejších Sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie (SS CC) v Leuven. Rehoľné meno dostal Damián.
Ešte pred skončením štúdií sa ponúkol, že pôjde so skupinou sestier a bratov z ich spoločnosti na misie na Havaj, namiesto svojho ťažko chorého brata Augusta (pátra Pamfiela).
V r. 1863, asi po sto päťdesiatich dňoch dosiahli Honolulu loďou, s ktorou sa z Bremerhavenu vydali na cestu. V tamojšej katedrále bol Damián 21. mája 1864 vysvätený za kňaza a potom viac rokov pracoval v misijnej oblasti Puna a Kohala na hlavnom ostrove Havaja.
V r. 1873 opisoval biskup situáciu malomocných, ktorých deportovali na ostrov Molokaj a ponechali ich tam samých na seba vegetovať v neľudských podmienkach. Damián odišiel na Molokaj 10. mája 1873.
Osud malomocných mu doslova vošiel pod kožu. Nezdráhal sa ísť do stanov, dotýkať sa ich a stotožniť sa s ich starosťami a biedou. V duchu rehoľnej spoločnosti sa zasadzoval tam, kde to bolo najpotrebnejšie a bol žijúcim dôkazom toho, že Boh miluje všetkých ľudí bez rozdielu.
V r. 1884 sa stal jedným z nich. Teraz už bol malomocným medzi malomocnými. 15. apríla 1889 Damián zomrel vo veku štyridsaťdeväť rokov a bol pochovaný na Molokaji vedľa svojho kostola.
V roku 1936 boli Damiánove kosti na želanie belgickej vlády prevezené do Leuven. Odvtedy sa jeho hrob nachádza v krypte kláštorného kostola kongregácie Misionárov Najsvätejších Sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie v Leuven.
4. júna 1995 pápež Ján Pavol II. v Bruseli vyhlásil pátra Damiána - Jozefa De Veuster za blahoslaveného.
Jozef De Veuster sa narodil v malej dedinke Tremelo-Ninde 3. januára 1840 v sedliackej rodine ako siedme dieťa z ôsmich.Namiesto toho, aby prevzal rodičovské gazdovstvo, nasledoval svojho staršieho brata Augusta a v r. 1859 vstúpil do noviciátu rehoľnej spoločnosti Misionárov Najsvätejších Sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie (SS CC) v Leuven. Rehoľné meno dostal Damián.
Ešte pred skončením štúdií sa ponúkol, že pôjde so skupinou sestier a bratov z ich spoločnosti na misie na Havaj, namiesto svojho ťažko chorého brata Augusta (pátra Pamfiela).
V r. 1863, asi po sto päťdesiatich dňoch dosiahli Honolulu loďou, s ktorou sa z Bremerhavenu vydali na cestu. V tamojšej katedrále bol Damián 21. mája 1864 vysvätený za kňaza a potom viac rokov pracoval v misijnej oblasti Puna a Kohala na hlavnom ostrove Havaja.
V r. 1873 opisoval biskup situáciu malomocných, ktorých deportovali na ostrov Molokaj a ponechali ich tam samých na seba vegetovať v neľudských podmienkach. Damián odišiel na Molokaj 10. mája 1873.
Osud malomocných mu doslova vošiel pod kožu. Nezdráhal sa ísť do stanov, dotýkať sa ich a stotožniť sa s ich starosťami a biedou. V duchu rehoľnej spoločnosti sa zasadzoval tam, kde to bolo najpotrebnejšie a bol žijúcim dôkazom toho, že Boh miluje všetkých ľudí bez rozdielu.
V r. 1884 sa stal jedným z nich. Teraz už bol malomocným medzi malomocnými. 15. apríla 1889 Damián zomrel vo veku štyridsaťdeväť rokov a bol pochovaný na Molokaji vedľa svojho kostola.
V roku 1936 boli Damiánove kosti na želanie belgickej vlády prevezené do Leuven. Odvtedy sa jeho hrob nachádza v krypte kláštorného kostola kongregácie Misionárov Najsvätejších Sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie v Leuven.
4. júna 1995 pápež Ján Pavol II. v Bruseli vyhlásil pátra Damiána - Jozefa De Veuster za blahoslaveného.
V PÚŠTI A PRALESE
57
Dobrodružné putovanie poľského chlapca a anglického dievčatka africkou divočinou po ich úteku zo zajatia arabských povstalcov.
SLEČNA POLLY
70
Nikto by o nej nepovedal, že je to dievča bez rodičov. Pollyanna je stelesnenie dobrej nálady a nevyliečiteľného optimizmu...
ZBEIRKA:
47
Úvodne Slovo - dôležité vypočuť hlavne pre rodičov. Stručne o zbierke
ROZPRÁVKY
Rozprávky pre Najmenších
Ukážka:
O falošnom lišiakovi a múdrej starej rybe,
Petrík a chlebík,
Potrestaná skúposť,
Neurobíme to,
Posledná večera,
Traja priatelia
Rozprávky pre Väčších
Ukážka:
Cár a jeho bratia,
Múdry predavač,
Kto bol statočnejší,
Kráľovská odmena,
Nie šaty robia človeka
BÁJKY
Bájky
Ukážka:
Stromček,
Orol a krt,
Jeleň pred zrkadlom,
Pán pavúk,
Sviňa pod dubom,
Dve žaby,
Chrobák v poli
PAVOL SMOLJONYJ
54
Dojímavý príbeh dvoch sirôt. Podľa rozprávania bývalého trestanca.
POKLADY POD SNEHOM
81
Vzrušujúci príbeh o vine, hneve, zatrpknutosti ale aj o odpustení pre deti, mládež a celú rodinu.
Príbeh, ktorý nestráca svoju platnosť ani s odstupom času, ktorý nás delí od čias jeho napísania. Okolnosti a spôsob života sa zmenili, ale Božia milosť, v ktorej môžeme prežívať prijatie a odpustenie, zostáva nezmenená.
CH.DICKENS: VIANOČNÁ PIESEŇ
84
Táto skrátená verzia presláveného Dickensovho románu rozpráva príbeh o lakomom, sebeckom pánovi Scroogeovi a o premene jeho zatvrdnutého srdca. V celom príbehu je prítomný duch Vianoc s hodnotami, ktoré reprezentujú: láska k blížnemu, porozumenie, spolupatričnosť, obetavosť a pomoc druhým.
OBEŤ SPOVEDNÉHO TAJOMSTVA
125
Príbeh podľa skutočnej udalosti - o kňazovi, ktorý dodržal spovedné tajomstvo aj za cenu väzenia.
SNÚBENCI
42
Historický román. Ľúbostný príbeh Renza a Lucie, ktorí bojujú o svoju lásku. Vtipným spôsobom autor analyzuje záporné jazvy talianskej spoločnosti v 17. storočí. Popri pravdivosti zachováva v diele romantické deje, obrazy a reč...
MICHAIL STROGOV
?
Hlavným hrdinom je cársky kuriér Michail Strogov, ktorý má do hlavného mesta Sibíri odovzdať veľmi dôležitý list.....
VINCENT DE PAUL
90
Svätý Vincent de Paul
Sv. Vincent de Paul pochádzal z chudobnej vidieckej rodiny. Narodil sa 24. apríla 1581 v dedinke Pouy pri meste Dax v juhozápadnom Francúzsku, nedaľeko Pyrenejí.
Vincent bol nadaný a bystrý, ale spočiatku nemohol myslieť na štúdium, lebo musel pomáhať v rodine. Až ako štrnásťročný začal študovať vo františkánskom kolégiu v meste Dax. Chcel byť kňazom. Koncom roku 1596 prijal tonzúru a nižšie svätenia. Za istý čas býval v rodnom Pouy u sudcu, ktorý obdivoval schopného mládenca a zveril mu výchovu svojich synov.
Roku 1597 Vincent začal študovať teológiu na univerzite v meste Toulouse a 23. septembra 1600 bol vysvätený za kňaza. Mal vtedy len 19 rokov. Po kňazskej vysviacke pokračoval v teologickom štúdiu, ktoré ukončil v októbri 1604 dosiahnutím akademického stupňa bakalár. K štúdiu sa vrátil i neskôr v Ríme av Paríži, kde roku 1623 dosiahol licenciát z cirkevného práva.
Medzitým sa však musel vyrovnať s rozličnými životnými situáciami a prejsť vážnymi skúškami, v ktorých sa stvárňovalo jeho povolanie, orientácia jeho životného diela a jeho duchovná cesta. Aj on prechádzal obráteniami. Hoci sa Vincent spočiatku usiloval čo najlepšie zabezpečiť svoju materiálnu situáciu, aby mohol pomáhať príbuzným, čoskoro mu Boh vnukol túžbu viesť život skutočne duchovný.
V júli 1605 sa Vincent pri jednej ceste po mori pravdepodobne dostal do rúk mohamedánskych pirátov a ako zajatec či otrok strávil dva roky v Tunise. Na slobodu sa dostal dobrodružným útekom spolu s odpadnutým kňazom, ktorého obrátil. Vincent však o tomto období života dosť mlčí vo svojej korešpondencii.
Hlavná etapa jeho života sa začala okolo roku 1608, keď bol v Paríži. Najskôr v r. 1610 dostal miesto kaplána a almužníka /staral sa o rozdeľovanie almužny chudobným/ bývalej kráľovnej Margity de Valois. V tom čase stretol kardinála Petra de Bérulle, zakladateľa spoločenstiev Oratórií vo Francúzsku, ktorý mu v r. 1612 ponúkol vedenie vidieckej farnosti Clichy pri Paríži, kde mal možnosť hlbšie poznať problémy duš-pastierskej služby na francúzskom vidieku. Vincent si obľúbil drsných vidiečanov a oni si obľúbili Vincenta. Za krátky čas sa táto farnosť veľmi zmenila. Ale Vincent neostal v Clichy dlho. Už po roku mu kardinál Bérulle naliehavo odporúčal, aby prevzal miesto duchovného vo vplyvnej rodine generála kráľovských galejí Gondiho. Mal byť vychovávateľom jeho synov, duchovným celej rodiny a kaplánom sedliakov, ktorí bývali a pracovali na rozsiahlych pozemkoch gondiovskej rodiny. Vincent iba nerád prijal službu v bohatej rodine, no po jej prevzatí sa usiloval využiť všetky možnosti, aby viedol k dobru malých i veľkých tohto sveta. Jeho láskou však ostali chudobní, ktorým pomáhal nielen v duchovnej, ale aj v hmotnej biede.
Osobitná príležitosť na to sa mu naskytla, keď sa roku 1617 stal na pol roka farárom v Chtillon-les-Dombes nedaleko Lyonu. Bol tam asi mesiac, keď medzi jeho farníkmi ochorela celá jedna chudobná rodina a ostala bez akejkoľvek pomoci. Vincent hneď na kázni vyzval farníkov, aby pomohli ako môžu. Tí tak veľkodušne odpovedali na výzvu, že chorú rodinu doslova zasypali darmi. Vincent sa potešil, ale videl, že to je iba krátkodobé riešenie: dnes majú tí chudáci viac, ako môžu spotrebovať, ale o niekoľko dní budú v takej istej biede ako predtým. Vtedy sa v ňom zrodila myšlienka charitatívneho bratstva, ktoré by sa plánovito staralo o chudobných vo farnosti. Túto ideu mu schválil lyonský arcibiskup. Vincent získal pre túto službu viaceré ženy a dobrovoľníčky, ktoré boli združené vo farnostiach do bratstiev kresťanskej lásky, ktoré Vincent zakladal všade, kade prechádzal a čoskoro sa rozšírili na celé Francúzsko.
V tom istom roku mal Vincent prvé ľudové misie v obci Folleville. Kázal s takým úspechom, že kňazi prizvaní z Amiensu na pomoc nestačili spovedať všetkých kajúcnikov. V tom roku urobil aj sľub, že zasvätí svoj život chudobným.
Z Chtillon-les-Dombes sa Vincent vrátil naspäť k rodine Gondi, ale bez vychovávateľského záväzku. Bol iba duchovným rodiny a kaplánom sedliakov na gondiovských majetkoch. Pritom pokračoval v organizovaní charitatívnych bratstiev po dedinách. Neskôr sa mu podarilo založiť Bratstvá priamo v Paríži, kde sa ich členkami stali dámy z popredných rodín. Vincenta však netrápila iba hmotná bieda ľudí. Videl, že ich duševná bieda je omnoho väčšia. Preto sa im usiloval pomáhať všetkými prostriedkami, ktoré ako kňaz mohol poskytnúť. Vyučoval, kázal, udeľoval sviatosti, modlil sa za nich a žil príkladným životom. Videl však, že sám na to nemôže stačiť. Potreboval spolupracovníkov kňazov, a to dobrých kňazov, akých si želal Tridentský koncil.
Podarilo sa mu získať niekoľko horlivých kňazov, s ktorými sa už od roku 1618 začal venovať tzv. ľudovým misiám. Misionári kázali od dediny k dedine a mali veľký úspech. To pohlo pani Gondiovú k tomu, že venovala týmto kňazom pevnú peňažitú základňu. Takto vznikla v r. 1625 už Misijná kongregácia, ktorú 24. apríla 1626 schválil parížsky arcibiskup, o rok neskôr francúzsky kráľ a roku 1632 pápež Urban VIII. Vtedy už bola mladá kongregácia v novom sídle, a to v bývalom opátstve sv. Lazára pri Paríži, ktorý venovali Vincentovi a jeho kňazom rehoľníci sv. Viktora.
Vincentovi veľmi ležala na srdci výchova dobrých kňazov. Preto začal v r. 1628 s duchovnými cvičeniami pre tých, čo sa pripravovali na kňazskú vysviacku. Keď parížsky arcibiskup videl dobré výsledky týchto duchovných cvičení, nariadil, aby všetci kandidáti kňazstva prežili 15 dní v komunite Vincenta de Paul.
Najvýznamnejšou inštitúciou, ktorú založil Vincent, bola Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, čo bolo na tú dobu pokrokové, pretože neboli uzatvorené v kláštoroch, ale vychádzali slúžiť chudobným do ich príbytkov. Založil ju spolu so sv. Lujzou de Marillac v roku 1633. Dcéry kresťanskej lásky nadväzovali na charitatívny program Paní kresťanskej lásky. Obaja zakladatelia neváhali posielať svoje duchovné dcéry do všetkých miest, kde bola akákoľvek bieda, po domoch, ošetrovať ranených vojakov na bojiská, galejníkov, starcov, vyučovať chudobné deti atď.
Vincentovi nebola cudzia žiadna bieda. Vo všetkom ho viedla Kristova láska. Napriek ustavičnému telesnému a duševnému vypätiu sa Vincent de Paul dožil na tú dobu pomerne vysokého veku 79 rokov. Zomrel 27. septembra 1660. Vtedy už jeho duchovní synovia a dcéry pracovali vo všetkých častiach Francúzska a v mnohých iných krajinách.
Pápež Benedikt XIII. vyhlásil roku 1729 Vincenta de Paul za blahoslaveného a pápež Klement XII. o osem rokov neskôr za svätého. Napokon na žiadosť mnohých biskupov pápež Lev XIII. vyhlásil roku 1885 sv. Vincenta za patróna všetkých charitatívnych diel a spolkov. Cirkev vo Francúzsku si ctí sv. Vincenta ako svätca charitatívnej lásky, a Otca chudobných a jeho telesné ostatky sú od r. 1830 vystavené a uctievané v Paríži, na ul. Sevres, v kaplnke kňazov Misijnej spoločnosti.
Sv. Vincent bol géniom v organizovaní kresťanskej lásky a zapojení do nej celého Božieho ľudu: kňazov,rehoľníkov i laikov.
Sv. Vincent de Paul pochádzal z chudobnej vidieckej rodiny. Narodil sa 24. apríla 1581 v dedinke Pouy pri meste Dax v juhozápadnom Francúzsku, nedaľeko Pyrenejí.Vincent bol nadaný a bystrý, ale spočiatku nemohol myslieť na štúdium, lebo musel pomáhať v rodine. Až ako štrnásťročný začal študovať vo františkánskom kolégiu v meste Dax. Chcel byť kňazom. Koncom roku 1596 prijal tonzúru a nižšie svätenia. Za istý čas býval v rodnom Pouy u sudcu, ktorý obdivoval schopného mládenca a zveril mu výchovu svojich synov.
Roku 1597 Vincent začal študovať teológiu na univerzite v meste Toulouse a 23. septembra 1600 bol vysvätený za kňaza. Mal vtedy len 19 rokov. Po kňazskej vysviacke pokračoval v teologickom štúdiu, ktoré ukončil v októbri 1604 dosiahnutím akademického stupňa bakalár. K štúdiu sa vrátil i neskôr v Ríme av Paríži, kde roku 1623 dosiahol licenciát z cirkevného práva.
Medzitým sa však musel vyrovnať s rozličnými životnými situáciami a prejsť vážnymi skúškami, v ktorých sa stvárňovalo jeho povolanie, orientácia jeho životného diela a jeho duchovná cesta. Aj on prechádzal obráteniami. Hoci sa Vincent spočiatku usiloval čo najlepšie zabezpečiť svoju materiálnu situáciu, aby mohol pomáhať príbuzným, čoskoro mu Boh vnukol túžbu viesť život skutočne duchovný.
V júli 1605 sa Vincent pri jednej ceste po mori pravdepodobne dostal do rúk mohamedánskych pirátov a ako zajatec či otrok strávil dva roky v Tunise. Na slobodu sa dostal dobrodružným útekom spolu s odpadnutým kňazom, ktorého obrátil. Vincent však o tomto období života dosť mlčí vo svojej korešpondencii.
Hlavná etapa jeho života sa začala okolo roku 1608, keď bol v Paríži. Najskôr v r. 1610 dostal miesto kaplána a almužníka /staral sa o rozdeľovanie almužny chudobným/ bývalej kráľovnej Margity de Valois. V tom čase stretol kardinála Petra de Bérulle, zakladateľa spoločenstiev Oratórií vo Francúzsku, ktorý mu v r. 1612 ponúkol vedenie vidieckej farnosti Clichy pri Paríži, kde mal možnosť hlbšie poznať problémy duš-pastierskej služby na francúzskom vidieku. Vincent si obľúbil drsných vidiečanov a oni si obľúbili Vincenta. Za krátky čas sa táto farnosť veľmi zmenila. Ale Vincent neostal v Clichy dlho. Už po roku mu kardinál Bérulle naliehavo odporúčal, aby prevzal miesto duchovného vo vplyvnej rodine generála kráľovských galejí Gondiho. Mal byť vychovávateľom jeho synov, duchovným celej rodiny a kaplánom sedliakov, ktorí bývali a pracovali na rozsiahlych pozemkoch gondiovskej rodiny. Vincent iba nerád prijal službu v bohatej rodine, no po jej prevzatí sa usiloval využiť všetky možnosti, aby viedol k dobru malých i veľkých tohto sveta. Jeho láskou však ostali chudobní, ktorým pomáhal nielen v duchovnej, ale aj v hmotnej biede.
Osobitná príležitosť na to sa mu naskytla, keď sa roku 1617 stal na pol roka farárom v Chtillon-les-Dombes nedaleko Lyonu. Bol tam asi mesiac, keď medzi jeho farníkmi ochorela celá jedna chudobná rodina a ostala bez akejkoľvek pomoci. Vincent hneď na kázni vyzval farníkov, aby pomohli ako môžu. Tí tak veľkodušne odpovedali na výzvu, že chorú rodinu doslova zasypali darmi. Vincent sa potešil, ale videl, že to je iba krátkodobé riešenie: dnes majú tí chudáci viac, ako môžu spotrebovať, ale o niekoľko dní budú v takej istej biede ako predtým. Vtedy sa v ňom zrodila myšlienka charitatívneho bratstva, ktoré by sa plánovito staralo o chudobných vo farnosti. Túto ideu mu schválil lyonský arcibiskup. Vincent získal pre túto službu viaceré ženy a dobrovoľníčky, ktoré boli združené vo farnostiach do bratstiev kresťanskej lásky, ktoré Vincent zakladal všade, kade prechádzal a čoskoro sa rozšírili na celé Francúzsko.
V tom istom roku mal Vincent prvé ľudové misie v obci Folleville. Kázal s takým úspechom, že kňazi prizvaní z Amiensu na pomoc nestačili spovedať všetkých kajúcnikov. V tom roku urobil aj sľub, že zasvätí svoj život chudobným.
Z Chtillon-les-Dombes sa Vincent vrátil naspäť k rodine Gondi, ale bez vychovávateľského záväzku. Bol iba duchovným rodiny a kaplánom sedliakov na gondiovských majetkoch. Pritom pokračoval v organizovaní charitatívnych bratstiev po dedinách. Neskôr sa mu podarilo založiť Bratstvá priamo v Paríži, kde sa ich členkami stali dámy z popredných rodín. Vincenta však netrápila iba hmotná bieda ľudí. Videl, že ich duševná bieda je omnoho väčšia. Preto sa im usiloval pomáhať všetkými prostriedkami, ktoré ako kňaz mohol poskytnúť. Vyučoval, kázal, udeľoval sviatosti, modlil sa za nich a žil príkladným životom. Videl však, že sám na to nemôže stačiť. Potreboval spolupracovníkov kňazov, a to dobrých kňazov, akých si želal Tridentský koncil.
Podarilo sa mu získať niekoľko horlivých kňazov, s ktorými sa už od roku 1618 začal venovať tzv. ľudovým misiám. Misionári kázali od dediny k dedine a mali veľký úspech. To pohlo pani Gondiovú k tomu, že venovala týmto kňazom pevnú peňažitú základňu. Takto vznikla v r. 1625 už Misijná kongregácia, ktorú 24. apríla 1626 schválil parížsky arcibiskup, o rok neskôr francúzsky kráľ a roku 1632 pápež Urban VIII. Vtedy už bola mladá kongregácia v novom sídle, a to v bývalom opátstve sv. Lazára pri Paríži, ktorý venovali Vincentovi a jeho kňazom rehoľníci sv. Viktora.
Vincentovi veľmi ležala na srdci výchova dobrých kňazov. Preto začal v r. 1628 s duchovnými cvičeniami pre tých, čo sa pripravovali na kňazskú vysviacku. Keď parížsky arcibiskup videl dobré výsledky týchto duchovných cvičení, nariadil, aby všetci kandidáti kňazstva prežili 15 dní v komunite Vincenta de Paul.
Najvýznamnejšou inštitúciou, ktorú založil Vincent, bola Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, čo bolo na tú dobu pokrokové, pretože neboli uzatvorené v kláštoroch, ale vychádzali slúžiť chudobným do ich príbytkov. Založil ju spolu so sv. Lujzou de Marillac v roku 1633. Dcéry kresťanskej lásky nadväzovali na charitatívny program Paní kresťanskej lásky. Obaja zakladatelia neváhali posielať svoje duchovné dcéry do všetkých miest, kde bola akákoľvek bieda, po domoch, ošetrovať ranených vojakov na bojiská, galejníkov, starcov, vyučovať chudobné deti atď.
Vincentovi nebola cudzia žiadna bieda. Vo všetkom ho viedla Kristova láska. Napriek ustavičnému telesnému a duševnému vypätiu sa Vincent de Paul dožil na tú dobu pomerne vysokého veku 79 rokov. Zomrel 27. septembra 1660. Vtedy už jeho duchovní synovia a dcéry pracovali vo všetkých častiach Francúzska a v mnohých iných krajinách.
Pápež Benedikt XIII. vyhlásil roku 1729 Vincenta de Paul za blahoslaveného a pápež Klement XII. o osem rokov neskôr za svätého. Napokon na žiadosť mnohých biskupov pápež Lev XIII. vyhlásil roku 1885 sv. Vincenta za patróna všetkých charitatívnych diel a spolkov. Cirkev vo Francúzsku si ctí sv. Vincenta ako svätca charitatívnej lásky, a Otca chudobných a jeho telesné ostatky sú od r. 1830 vystavené a uctievané v Paríži, na ul. Sevres, v kaplnke kňazov Misijnej spoločnosti.
Sv. Vincent bol géniom v organizovaní kresťanskej lásky a zapojení do nej celého Božieho ľudu: kňazov,rehoľníkov i laikov.
